Klasicizmus
(17. – 18. storočie)
Z lat. slova classicus – vynikajúci, vzorný, príkladný. Je to umelecký smer, ktorý sa v európskej literatúre začal rozvíjať koncom 17. storočia a začiatkom 18. storočia, a to na francúzskom kráľovskom dvore Ľudovíta XIV., ktorého nazývali “kráľ Slnko”. Odtiaľ sa rozšíril do Európy. Hlavné črty klasicizmu: základom bolo napodobňovanie prírody a zobrazovanie toho, čo je podstatné a nemenné. Vzorom pre klasicizmus bolo antické umenie, čiže antický starovek, názory Aristotela na hľadanie a zobrazovanie krásy, pravdy a napodobňovania prírody. Táto literatúra z antického vzoru prebrala presné pravidlá a tieto pravidlá sa museli prísne rešpektovať, takže rozlišovali vysoké a nízke žánre. Vysoké žánre: óda, elégia, epos, tragédia. Nízke žánre: satira, komédia, bájka. Sú to základné žánre, ktoré boli v tomto období. Nepripúšťal sa synkretizmus. Podľa tohto rozdelenia vysoké žánre spracúvali vznešené témy (historické, nadčasové, hrdina bol príslušníkom vysokých vrstiev, vládcom, vojvodom, veľmožom) a nízke žánre spracúvali témy zo života nižších vrstiev a zo súčasnosti. Základná filozofia, ktorá ovplyvnila vznik klasicizmu bol racionalizmus (racio = rozum). Zakladateľom racionalizmu je René Descart. Jeho výrok: “Myslím, teda som.” Klasicizmus vyjadroval rozumovú disciplínu s najvyšším zákonom klasicizmu: súlad pravdy, krásy a dobra.
Klasicistická postava vyjadruje zovšeobecnené charakterové vlastnosti dobového ľudského ideálu. Zameriava sa na všeobecnú charakteristiku postavy nie na jednotlivosti. Vytvorili typy postáv. Klasicizmus nedovoľoval autorovi zaujať vlastný subjektívny postoj v diele. Literatúra bola silne centralizovaná kráľovskou mocou.
Nicolas Boileau Despréaux – vytvoril presné pravidlá klasicistickej poézie, a to v diele Básnické umenie. Vyžadoval v ňom básnickú súmernosť, logickú jasnosť, jednoduchosť sujetu (stavby diela), presnosť jazykového vyjadrovania a dodržiavanie štýlu.
Európska klasicistická literatúra
Najvýznamnejšie diela a rozvoj tvorby -> Francúzsko. V tomto období sa tvorila hlavne dráma.
Tragédiu tvorili: Pierre Corneille, Jean Racine.
Komédiu tvoril: Jean – Baptiste Poquelin Moliére.
Pierre Corneille – dráma Cid. Téma tejto drámy zobrazuje španielske rytierstvo. Cid je predstaviteľom kresťanského rytiera, ktorý je oddaný svojej viere, verný kráľovi a starostlivý voči svojej rodine. Je tu konflikt medzi láskou a cťou. Hra je vytvorená tak, že nie je sprevádzaná vedľajšími epizódami, vystupuje v nej málo osôb, hrdina je vznešený jednotlivec, ktorému v plnení jeho povinností prekážajú osobné city, ale svoje city premáha, aby mohol splniť občianske a morálne povinnosti. V dráme sa do popredia dostáva rodová morálka. Tento rytier sa volá Rodrigo Cid. Zabije otca svojej milej Chimeny, ktorý urazil jeho otca. Chimena, hoci miluje Rodriga, žiada jeho smrť. Rozuzlenie nastáva pri zásahu kráľa, ktorý posiela Rodriga bojovať proti Maurom v nádeji, že čas všetko zahojí. Záver narúša klasicistické pravidlá, pretože v ňom došlo k prelínaniu žánrov, mal tragikomický ráz.
Teória klasicistickej drámy
Klasicistická dráma dodržiava tri jednoty:
- jednota času – trvanie príbehu 24 – 30 hodín
- jednota miesta – odohráva sa na jednom mieste (neurčený palác)
- jednota deja – rozoberá jeden dej (témy) bez vedľajších motívov
Často sa tu vyskytujú aj postavy rezonérov – komentujú dej a vyjadrujú mienku autora. Typickým veršom klasicistickej drámy je alexandrín, t.j. dvanásťslabičný verš s dierézou (intonačnou prestávkou) po šiestej slabike.
Jean Racine – vytvoril psychologickú tragédiu, v ktorej dominujú ľudské vášne (hlavne ľútosť). jeho vrcholné dielo je Faidra – príbeh lásky ženy k nevlastnému synovi.
Jean – Baptiste Poquelin Moliére – celý život sa venoval divadlu. Bol herec, režisér, autor a riaditeľ divadelnej spoločnosti. napísal 33 komédií. vo svojej tvorbe sa pridržiaval vzoru talianskej komédie a domácej frašky. Najvýznamnejšie diela: Misantrop, Zdravý nemocný, Lakomec.
Jean de la Fonatine – napísal dvanásťzväzkové Bájky. Svojou tvorbou nadviazal na Ezopovu tvorbu. Svoje bájky však zbavil mravnej poučnosti a podal v nich satirický obraz doby, pričom sa zastával obyčajných ľudí. Kritizoval pokrytectvo, klamstvá a intrigy.
Bolo za okrajom
Moliére – Misantrop – človek, ktorý nenávidí ľudí a stráni sa ich
Moliére – Lakomec: Komédia v 5.-tich dejstvách. dej sa odohráva v Paríži. Hlavná postava je Harpagon – lakomec. Charakteristika postáv je jednostranná: harpagonova závislosť je prepracovaná do najmenších psychologických detailov. V hre poukazuje na všetky dôsledky tejto závislosti. Hra má dobrú komediálnu techniku. Dodržiava jednotu času, miesta i deja, avšak nie je písaná poéziou, ale prózou, čo odporovalo zásadám klasicizmu. Motív tejto hry Moliére prebral z Komédie o hrnci.